Tasman a svet okolo

Život si so mnou kruto zahral a dva mesiace pred Vianocami som zostal sám,bez rodiny, bez deti ako kôl v plote. Hoci sú moji blízky blízko, predsa sú neprekonateľne ďaleko.Po počiatočných myšlienkach na samovraždu som sa rozhodol žiť a bojovať ďalej. Vo veľmi skromných podmienkach, keď je mojim každovečerným partnerom iba televízor a PCčko som sa začal na svet okolo seba pozerať inými očami.Hoci si stále nie som istý či som si od života tento podraz zaslúžil, musel som zistiť, že sú ľudia ktorý by so mnou s radosťou menili pretože k nim bol život ešte krutejší. Keďže mám strach z Vianoc v samote a s vlastnými myšlienkami, rozhodol som sa cez Vianoce pomôcť niekomu kto by to mohol potrebovať.Utešoval som sa tým, že ak uľahčím ťažkú situáciu niekomu inému pomôžem tým aj sebe. No prišlo kruté vytriezvenie. Ponúkal som svoju dobrovoľnú pomoc viacerým organizáciám no nikto ju nepotrebuje. Chcel som ísť nekde „obsluhovať“ bezdomovcov pri charitatívnej večeri, podobne sa venovať starým a opusteným ľuďom, možno s nimi prehodiť pár slov, dať im najavo že že nie sú osamotení a sebe aspoň na jeden večer dokázať že ešte môžem byť potrebný. No nikto ma nepotrebuje. Skôr sa mi zdalo že oslovené organizácie resp. ich „predstavitelia“ majú pochybnosti o mojom zdravom rozume. Alebo som im pripadal ako úchyl, zločinec čo sa chce niekde ukryť… Hlboko ma to sklamalo, myslel som si že žijeme v svete kde pomoc potrebuje stále viac ľudí. Mám však pocit, že len ochota pomôcť nestačí no viac nemám. A podľa niektorých reakcií na moju ponuku mám tiež pocit, že nie každá medializovaná pomoc je úprimná, skôr je to dobrý reklamný ťah.

Asi sa zaradím do sivého priemeru a budem sa starať sám o seba, veď to od nás dnešný svet žiada. Svoju pomoc nikomu ponúkať nebudem, mám len strach z toho čo bude ak raz budem tú pomoc potrebovať ja.